5 štádií smútku: Ako naša psychika reaguje na stratu?

10. máj. Deň, ktorý bude navždy vrytý do môjho srdca. Každým dychom, krokom, každou slzou, si uvedomujem, že náš život sa navždy zmenil. Dlho som premýšľala, či sa s vami podelím aj o túto časť môjho života. Ale práve o tom môj denník je. O živote. A k nemu patria aj straty.

Strata je prirodzenou súčasťou ľudského života. Keď stratíme niekoho blízkeho, prípadne prídeme o inú dôležitú súčasť našich dní či istotu, často prechádzame cez rôzne štádiá smútku. Tieto štádiá nám pomáhajú pochopiť a spracovať naše emócie a umožňujú nám postupne sa vrátiť k zdravému a plnohodnotnému životu.

Model 5 štádií smútku

V roku 1969 americká psychologička Elisabeth Kübler-Rossová predstavila model 5 štádií smútku. Slúžil ako psychologická príprava na stratu. Vychádzal z výskumu a rozhovorov s 500 umierajúcimi pacientmi. Podľa niektorých odborníkov však údajne neexistuje vedecký základ pre tento model.

V rámci štúdií boli získané dôkazy v súlade s 5 štádiami smútku, no objavili sa aj výsledky, ktoré tejto teórii odporovali. Nech je to už akokoľvek, proces trúchlenia je individuálny a pre niekoho môže byť práve takáto barlička spôsobom, ako sa cez smútok preniesť bez väčších následkov.

Ockov odchod prišiel ako šok. Nečakaný úder, ktorý mi vytrhol zo srdca jemnú niť nádeje a viery. Mesačný boj na JIS-ke, prepustenie domov, 4 dni v jeho spoločnosti a BUM... Ocitla som sa v mračne smútku. Nič nie je ako predtým. Miestnosti sú tiché, šťastné chvíle zostali len v spomienkach.

Ťažko popisovať bolesť, ktorá sa šíri každou mojou bunkou. Už nikdy nebudem počuť jeho hlas, vidieť jeho úsmev, cítiť jeho lásku. Keď som ho posledné dni videla bezmocne ležať na ARO, preháňal sa mnou celý rad emócií. Strach, smútok, nádej. Verila som, že aj toto vybojuje. Vráti sa domov a všetko bude ako predtým. Veď nikdy nemal ani len teplotu, chrípku. Bol aktívny športovec. Veď nie sme bábovečky. Život nám však niekedy zasadí úder...

Odmietanie

Prvou reakciou na stratu môže byť popieranie a šok. Nechceme uveriť, že sa to stalo, cítime sa paralyzovaní, šokovaní... Je dôležité dovoliť si prežívať tieto emócie a neodsudzovať ich. Sú súčasťou procesu. Doprajme si čas na prijatie reality a pochopenie, že pomaly ale isto začíname svoju cestu k uzdraveniu.

Hnev

Keď popieranie ustúpi, môže nastať pocit hnevu. Môžeme sa cítiť nahnevaní na osobu, ktorú sme stratili, na samých seba alebo dokonca na celý svet. Je dôležité si uvedomiť, že hnev je rovnako prirodzenou súčasťou smútku. Neobviňujme sa, ak sa tak cítime ale nájdime spôsob, ako tento hnev vhodne vypustiť, odfiltrovať. Vyskúšajte si napríklad viesť denník alebo sa porozprávať s blízkou osobou, ktorá vás pochopí.

Vyjednávanie

Keď sa hnev začne upokojovať, môžete sa ocitnúť v štádiu vyjednávania. Budete sa snažiť dohodnúť s vyššou mocou, hľadať spôsoby, ako situáciu zmeniť, alebo si klásť otázky typu "čo keby". Nie vždy je však možné nájsť odpovede alebo dosiahnuť zmenu. Vyjadrite svoje túžby, ale prijmite aj fakt, že niektoré veci sú jednoducho mimo našej kontroly a chápania.

Smútok (depresia)

Toto je často najbolestivejšie štádium smútku. Cítime hlbokú stratu, trápime sa. V tomto období je dôležité hľadať oporu. Hovorte o svojich pocitoch s rodinou alebo priateľmi. Podporujte sa navzájom a prijmite smútok ako prirodzenú súčasť procesu uzdravenia. Pokiaľ sa ale toto štádium nebude zlepšovať a vy cítite, že sa nekončí, či naopak zhoršuje, vyhľadajte odborníka.

Akceptácia

Nebojte sa. Postupom času sa naozaj môžete priblížiť k akceptácii straty. To neznamená, že úplne zabudnete alebo že to už nebude bolieť. Akceptácia nás naučí, že sa postupne, krôčik po krôčiku, pokúsime žiť so stratou. Naučíte sa žiť s tým, že vaša realita sa zmenila. Nájdete spôsoby, ako napredovať v živote s krásnymi spomienkami na osobu, ktorú ste stratili ale nikdy na ňu nezabudnete.

Môj ocko bol človek s neobyčajnou silou charakteru. Svoj život viedol s oddanosťou a láskou k rodine. S maminkou boli spolu krásnych 35 rokov. Bol to najlepší kamoš. Rocker. Motorkár. Bol mi vzorom, učiteľom a ochranným anjelom. Jeho múdrosť a pokora ma inšpirovali k tomu, aby som bola lepším človekom. Pomáhala iným. A taká aj budem. Chcem byť.

Je tu však niečo, čo ma posilňuje ešte viac. Rodina. Priatelia. Môj Džony. Sme si oporou. Pomáhame si spomienkami, príbehmi a smejeme sa na ockových suchých vtipoch.

Ocko mi odovzdal hodnoty, ktoré budem ctiť a žiť. Budem sa snažiť byť takým človekom, akým chcel, aby som bola. Žiť naplno. Nevzdávať sa snov. Budem sa usilovať byť pre druhých takým zdrojom lásky a podpory, akým bol on pre mňa a všetkých v jeho živote. Doteraz mi znejú v hlave jeho slová: "Miška, každý si je strojcom svojho šťastia ale buď si istá, že sme tu vždy pre teba."

Dnes sa mi všetko zdá mätúce a nejasné. Ale viem, že časom opäť nájdem rovnováhu a optimizmus. Trúchlenie je proces, ktorým musíme prejsť. No aj napriek smútku sa budem snažiť žiť tak, aby bol ocko na mňa hrdý. Pretože ja som hrdá, že som tvoja dcéra, oculík. OK, cmuk...